Nasadiya Suktam
नासदीय सूक्तम्
नासदासीन्नो सदासीत्तदानीं नासीद्रजो नो व्योमा परो यत्। किमावरीवः कुह कस्य शर्मन्नम्भः किमासीद्गहनं गभीरम्॥१॥
nāsadāsīnno sadāsīttadānīṃ nāsīdrajo no vyomā paro yat | kimāvarīvaḥ kuha kasya śarmannambhaḥ kimāsīdgahanaṃ gabhīram ||1||
तब न असत् था, न सत् था; न रज था, न परे व्योम था। क्या आच्छादित कर रहा था? कहाँ? किसके आश्रय में? क्या गहन जल था?
Then there was neither non-being nor being; there was no realm of air nor sky beyond. What covered it? Where? In whose shelter? Was there deep, unfathomable water?
न मृत्युरासीदमृतं न तर्हि न रात्र्या अह्न आसीत्प्रकेतः। आनीदवातं स्वधया तदेकं तस्माद्धान्यन्न परः किञ्चनास॥२॥
na mṛtyurāsīdamṛtaṃ na tarhi na rātryā ahna āsītpraketaḥ | ānīdavātaṃ svadhayā tadekaṃ tasmāddhānyanna paraḥ kiñcanāsa ||2||
न मृत्यु थी, न अमरता; न रात-दिन का संकेत था। वह एक अपनी शक्ति से वायुरहित श्वास ले रहा था; उसके अतिरिक्त कुछ भी नहीं था।
There was no death, nor immortality; no sign of night or day. That One breathed without air by its own power; beyond That, nothing else existed.
तम आसीत्तमसा गूळमग्रेऽप्रकेतं सलिलं सर्वमिदम्। तुच्छ्येनाभ्वपिहितं यदासीत्तपसस्तन्महिनाजायतैकम्॥३॥
tama āsīttamasā gūḷhamagre'praketaṃ salilaṃ sarvamidam | tucchyenābhvapihitaṃ yadāsīttapasastanmahinājāyataikam ||3||
आरंभ में अंधकार अंधकार से ढका था; यह सब अव्यक्त जलरूप था। शून्य से आच्छादित वह एक तप की महिमा से प्रकट हुआ।
Darkness was hidden by darkness in the beginning; all this was undifferentiated water. Covered by emptiness, the One arose through the greatness of tapas.
कामस्तदग्रे समवर्तताधि मनसो रेतः प्रथमं यदासीत्। सतो बन्धुमसति निरविन्दन्हृदि प्रतीष्या कवयो मनीषा॥४॥
kāmastadagre samavartatādhi manaso retaḥ prathamaṃ yadāsīt | sato bandhum asati niravindanhṛdi pratīṣyā kavayo manīṣā ||4||
आरंभ में काम/इच्छा उत्पन्न हुई, जो मन का प्रथम बीज था। मनीषी कवियों ने हृदय में खोजकर असत् में सत् का संबंध पाया।
Desire arose in the beginning, the first seed of mind. Wise seers, searching in their hearts, found the bond of being within non-being.
तिरश्चीनो विततो रश्मिरेषामधः स्विदासीदुपरि स्विदासीद्। रेतोधा आसन्महिमान आसन्स्वधा अवस्तात्प्रयतिः परस्तात्॥५॥
tiraścīno vitato raśmireṣāmadhaḥ svidāsīdupari svidāsīt | retodhā āsanmahimāna āsansvadhā avastātprayatiḥ parastāt ||5||
उनकी किरण तिरछी फैली। क्या नीचे था? क्या ऊपर था? बीजधारक और महिमाएँ थीं; नीचे स्वधा और ऊपर प्रयति थी।
Their ray extended across. Was there below? Was there above? There were seed-bearers and powers; self-force below, impulse above.
को अद्धा वेद क इह प्रवोचत्कुत आजाता कुत इयं विसृष्टिः। अर्वाग्देवा अस्य विसर्जनेनाथा को वेद यत आबभूव॥६॥
ko addhā veda ka iha pravocatkuta ājātā kuta iyaṃ visṛṣṭiḥ |arvāgdevā asya visarjanenāthā ko veda yata ābabhūva ||6||
कौन वास्तव में जानता है? कौन यहाँ बता सकता है कि यह सृष्टि कहाँ से आई? देव भी इसकी रचना के बाद आए; तब कौन जानता है कि यह कहाँ से उत्पन्न हुई?
Who truly knows? Who here can declare from where this creation came? The devas came after its unfolding; who then knows from where it arose?
Nasadiya Suktam
Watch on YouTube
Nasadiya Suktam
Cosmic_creation_philosophy
Explore Cosmic_creation_philosophyCommunity Reflections
🕉️
Be the first to share your reflection.