Vayaviya Samhita · Chapter 14
The Manifestation of Rudra
Verse 1 (shiva.vayaviya.14.1)
वायुरुवाच । प्रतिकल्पं प्रवक्ष्यामि रुद्राविर्भावकारणम् । यतोऽविच्छिन्नसन्ताना ब्रह्मसृष्टिः प्रवर्तते
vāyuruvāca | pratikalpaṁ pravakṣyāmi rudrāvirbhāvakāraṇam | yato'vicchinnasantānā brahmasṛṣṭiḥ pravartate
Vayu said: I shall now tell the cause of Rudra's manifestation in every kalpa, by which Brahma's creation proceeds in unbroken continuity.
Verse 2 (shiva.vayaviya.14.2)
कल्पे कल्पे प्रजाः सृष्ट्वा ब्रह्मा ब्रह्माण्डसम्भवः । अवृद्धिहेतोर्भूतानां मुमोह भृशदुःखितः
kalpe kalpe prajāḥ sṛṣṭvā brahmā brahmāṇḍasambhavaḥ | avṛddhihetorbhūtānāṁ mumoha bhṛśaduḥkhitaḥ
In kalpa after kalpa, having created creatures, Brahma, born of the Cosmic Egg, on account of beings failing to increase, became deeply sorrowful and fell into delusion.
Verse 3 (shiva.vayaviya.14.3)
तस्य दुःखप्रशान्त्यर्थं प्रजानां च विवृद्धये । तत्तत्कल्पेषु कालात्मा रुद्रो रुद्रगणाधिपः
tasya duḥkhapraśāntyarthaṁ prajānāṁ ca vivṛddhaye | tattatkalpeṣu kālātmā rudro rudragaṇādhipaḥ
For the sake of calming his sorrow, and for the increase of creatures, in each such kalpa, Rudra, whose very self is Time, Lord of the Rudra-hosts --
Verse 4 (shiva.vayaviya.14.4)
निर्दिष्टः परमेशेन महेशो नीललोहितः । पुत्रो भूत्वानुगृह्णाति ब्रह्माणं ब्रह्मणोऽनुजः
nirdiṣṭaḥ parameśena maheśo nīlalohitaḥ | putro bhūtvānugṛhṇāti brahmāṇaṁ brahmaṇo'nujaḥ
-- appointed by the Supreme Lord, Mahesha of blue-red hue, having become Brahma's son, though younger than Brahma, favors him.
Verse 5 (shiva.vayaviya.14.5)
स एव भगवानीशस्तेजोराशिरनामयः । अनादिनिधनो धाता भूतसङ्कोचको विभुः
sa eva bhagavānīśastejorāśiranāmayaḥ | anādinidhano dhātā bhūtasaṅkocako vibhuḥ
He indeed is the Blessed Lord, a mass of splendor, free from affliction; without beginning or end, the Ordainer, and the all-pervading one who withdraws beings at the end.
Verse 6 (shiva.vayaviya.14.6)
परमैश्वर्यसंयुक्तः परमेश्वरभावितः । तच्छक्त्याधिष्ठितः शश्वत्तच्चिह्नैरपि चिह्नितः
paramaiśvaryasaṁyuktaḥ parameśvarabhāvitaḥ | tacchaktyādhiṣṭhitaḥ śaśvattaccihnairapi cihnitaḥ
Endowed with supreme sovereignty, pervaded by the Supreme Lord, ever established by His power, marked with His own distinguishing signs,
Verse 7 (shiva.vayaviya.14.7)
तन्नामनामा तद्रूपस्तत्कार्यकरणक्षमः । तत्तुल्यव्यवहारश्च तदाज्ञापरिपालकः
tannāmanāmā tadrūpastatkāryakaraṇakṣamaḥ | tattulyavyavahāraśca tadājñāparipālakaḥ
-- bearing His very name, His very form, capable of accomplishing His work, of conduct equal to His, and the faithful keeper of His command.
Verse 8 (shiva.vayaviya.14.8)
सहस्रादित्यसङ्काशश्चन्द्रावयवभूषणः । भुजङ्गहारकेयूरवलयो मुञ्जमेखलः
sahasrādityasaṅkāśaścandrāvayavabhūṣaṇaḥ | bhujaṅgahārakeyūravalayo muñjamekhalaḥ
Radiant as a thousand suns, adorned with the crescent moon, wearing serpents as garland, armlets, and bracelets, girdled with a belt of Munja grass,
Verse 9 (shiva.vayaviya.14.9)
जलन्धरविरिञ्चेन्द्रकपालशकलोज्ज्वलः । गङ्गातुङ्गतरङ्गार्द्रपिङ्गलाननमूर्द्धजः
jalandharaviriñcendrakapālaśakalojjvalaḥ | gaṅgātuṅgataraṅgārdrapiṅgalānanamūrddhajaḥ
resplendent with fragments of skulls worn as ornaments, his tawny matted hair and face wet with the towering waves of the Ganga,
Verse 10 (shiva.vayaviya.14.10)
भग्नदंष्ट्राङ्कुराक्रान्तप्रान्तकान्तधराधरः । सव्यश्रवणपार्श्वान्तमण्डलीकृतकुण्डलः
bhagnadaṁṣṭrāṅkurākrāntaprāntakāntadharādharaḥ | savyaśravaṇapārśvāntamaṇḍalīkṛtakuṇḍalaḥ
his mountain-like, lovely frame overspread at its edges by broken tusk-shoots, his earring curved into a circle at the side of his left ear,
Verse 11 (shiva.vayaviya.14.11)
महावृषभनिर्याणो महाजलदनिःस्वनः । महानलसमप्रख्यो महाबलपराक्रमः
mahāvṛṣabhaniryāṇo mahājaladaniḥsvanaḥ | mahānalasamaprakhyo mahābalaparākramaḥ
riding forth on a great bull, thundering like a great rain-cloud, blazing like a great fire, of immense strength and prowess.
Verse 12 (shiva.vayaviya.14.12)
एवं घोरमहारूपो ब्रह्मपुत्रो महेश्वरः । विज्ञानं ब्रह्मणे दत्त्वा सर्गं सह करोति च
evaṁ ghoramahārūpo brahmaputro maheśvaraḥ | vijñānaṁ brahmaṇe dattvā sargaṁ saha karoti ca
Thus, of terrible and mighty form, Maheshvara, the son of Brahma, having imparted wisdom to Brahma, engages together with him in creation.
Verse 13 (shiva.vayaviya.14.13)
तस्माद् रुद्रप्रसादेन प्रतिकल्पं प्रजापतेः । प्रवाहरूपतो नित्या प्रजासृष्टिः प्रवर्तते
tasmād rudraprasādena pratikalpaṁ prajāpateḥ | pravāharūpato nityā prajāsṛṣṭiḥ pravartate
Therefore, by the grace of Rudra, in every kalpa, the eternal creation of Prajapati's progeny proceeds in an unbroken stream.
Verse 14 (shiva.vayaviya.14.14)
कदाचित्प्रार्थितः स्रष्टुं ब्रह्मणा नीललोहितः । स्वात्मना सदृशान् सर्वान् ससर्ज मनसा विभुः
kadācitprārthitaḥ sraṣṭuṁ brahmaṇā nīlalohitaḥ | svātmanā sadṛśān sarvān sasarja manasā vibhuḥ
Once, entreated by Brahma to create, the all-pervading, blue-red Lord created, by mind alone, beings all similar to himself,
Verse 15 (shiva.vayaviya.14.15)
कपर्दिनो निरातङ्कान्नीलग्रीवाँस्त्रिलोचनान् । जरामरणनिर्मुक्तान् दीप्तशूलवरायुधान्
kapardino nirātaṅkānnīlagrīvā~strilocanān | jarāmaraṇanirmuktān dīptaśūlavarāyudhān
-- matted-locked, free from all fear, blue-throated, three-eyed, freed from old age and death, bearing the blazing trident as their excellent weapon.
Verse 16 (shiva.vayaviya.14.16)
तैस्तु सञ्छादितं सर्वं चतुर्दशविधं जगत् । तान्दृष्ट्वा विविधान् रुद्रान् रुद्रमाह पितामहः
taistu sañchāditaṁ sarvaṁ caturdaśavidhaṁ jagat | tāndṛṣṭvā vividhān rudrān rudramāha pitāmahaḥ
By them this entire fourteenfold universe became filled. Seeing those various Rudras, the Grandsire spoke to Rudra --
Verse 17 (shiva.vayaviya.14.17)
नमस्ते देवदेवेश मास्राक्षीरीदृशीः प्रजाः । अन्याः सृज त्वं भद्रं ते प्रजा मृत्युसमन्विताः
namaste devadeveśa māsrākṣīrīdṛśīḥ prajāḥ | anyāḥ sṛja tvaṁ bhadraṁ te prajā mṛtyusamanvitāḥ
'Salutation to you, Lord of the gods! Do not create creatures of this kind. Create other creatures instead -- may it be well with you -- creatures accompanied by death.'
Verse 18 (shiva.vayaviya.14.18)
इत्युक्तः प्रहसन्प्राह ब्रह्माणं परमेश्वरः । नास्ति मे तादृशः सर्गः सृज त्वमशुभाः प्रजाः
ityuktaḥ prahasanprāha brahmāṇaṁ parameśvaraḥ | nāsti me tādṛśaḥ sargaḥ sṛja tvamaśubhāḥ prajāḥ
Thus addressed, the Supreme Lord, laughing, said to Brahma: 'I have no other kind of creation in me. You yourself create such mortal creatures.'
Verse 19 (shiva.vayaviya.14.19)
ये त्विमे मनसा सृष्टा महात्मानो महाबलाः । चरिष्यन्ति मया सार्द्धं सर्व एव हि याज्ञिकाः
ye tvime manasā sṛṣṭā mahātmāno mahābalāḥ | cariṣyanti mayā sārddhaṁ sarva eva hi yājñikāḥ
'But these great-souled, mighty ones whom I have created by mind -- all of them, devoted to sacrifice, shall dwell together with me.'
Verse 20 (shiva.vayaviya.14.20)
इत्युक्त्वा विश्वकर्माणं विश्वभूतेश्वरो हरः । सह रुद्रैः प्रजासर्गान्निवृत्तात्माध्यतिष्ठत
ityuktvā viśvakarmāṇaṁ viśvabhūteśvaro haraḥ | saha rudraiḥ prajāsargānnivṛttātmādhyatiṣṭhata
Having said this to Vishvakarma, Hara, the Lord of all beings, together with the Rudras, withdrew himself apart from the creation of mortal progeny.
Verse 21 (shiva.vayaviya.14.21)
ततः प्रभृति देवोऽसौ न प्रसूते प्रजाः शुभाः । ऊर्ध्वरेताः स्थितः स्थाणुर्यावदाभूतसम्प्लवम्
tataḥ prabhṛti devo'sau na prasūte prajāḥ śubhāḥ | ūrdhvaretāḥ sthitaḥ sthāṇuryāvadābhūtasamplavam
From that time onward, that god does not beget auspicious progeny; he remains, his seed drawn upward, motionless as a pillar, until the dissolution of all beings.